Pani Valéria ako dôkaz: Cievna mozgová príhoda neznamená koniec!
Pani Valéria Šimonová (63) z Rimavskej Soboty na vlastnej koži zažila, čo dovtedy iba čítala: cievna mozgová príhoda sa úplne nečakane prihlásila o slovo. Našťastie dnes opäť funguje v živote takmer na sto percent.
Bežný deň v práci sa pani Valérii chýlil ku koncu. Bolo leto, teplo a zostalo jej trochu nevoľno. Preto išla z práce rovno domov a tam veci nabrali rýchly spád.
„Nevedela som, že je to cievna mozgová príhoda, ale bolo zrejmé, že sa deje niečo vážne, pretože som nedokázala hýbať ľavou rukou ani ľavou nohou,“ spomína na kritický moment. Sama si zavolala záchranku, ktorá ju rýchlo previezla do nemocnice.
S rehabilitáciou začala ešte v nemocnici
V nemocnici jej na základe CT vyšetrenia určili diagnózu – náhla cievna mozgová príhoda. „Stalo sa mi to vo štvrtok a bolo veľmi zvláštne, že dôsledky som najviac pocítila až v nedeľu ráno v nemocnici, kedy som na posteli nedokázala zodvihnúť nohy, takmer som sa nevedela pohnúť.“
Pri cievnej mozgovej príhode sa hrá o čas až dvakrát. To bol aj prípad pani Valérie – s rehabilitáciami začala už v pondelok v nemocnici. Po desiatich dňoch ju previezli do špecializovanej nemocnice v Rožňave, kde v rehabilitácii pokračovala.
Sila hlavy
„Rozhodla som sa, že sa z toho dostanem, nedovolila som si ani len náznak myšlienky, že by som to nezvládla. Od prvého momentu som išla tým smerom, že urobím všetko pre to, aby som sa mohla vrátiť do života aspoň na 95 %.“ Tento obdivuhodný postoj a následná rehabilitácia na našej neurorehabilitačnej klinike Levita v Lehniciach sú dôvodom, prečo dnes opäť sama chodí, sedí, pracuje, funguje. Pani Valéria jednoducho odmietala klesať na duchu. A to je polovica jej úspešného príbehu.
Malé veľké ciele
Pani Valéria sa síce postupnou rehabilitáciou v v nemocnici v Ružomberku naučila sedieť a s pomocou iného sa postaviť, ale odmietla ostať v tomto stave – úplne odkázaná na pomoc iných. „Nevedela som bez pomoci chodiť, osprchovať sa, ani len prejsť na záchod.“
K nám do Levity prišla s chodítkom a prejsť niekoľko metrov jej trvalo večnosť. „Odmietala som pripustiť, že sa sama nezvládnem dostať ani do kúpeľne. Preto som aj na klinike využila všetky možnosti rehabilitácií. Každý deň som si dávala nový malý cieľ. Dnes prejdem s pomocou robota o sto metrov viac. Dnes zvládnem iných cvičení o niekoľko opakovaní viac…“
Po mesiaci vyskúšala schody, pretože býva na vyvýšenom prvom podlaží. „Mojím cieľom bolo zvládnuť aspoň 25 schodov, aby som mohla fungovať v bežnom živote. Po týždni od prvého pokusu som zvládla vyjsť až na piate poschodie,“ usmieva sa širokým úsmevom. „Videla som na sebe výsledky rehabilitácie, progres. Každý deň som zvládla urobiť niečo viac. Vďaka personálu, ale určite aj vďaka tomu, že som chcela. Veľmi som chcela!“
Cvičí aj doma
Na našej klinike urobila aj vďaka robotickej rehabilitácii obrovské pokroky. Dnes sama seba vidí tak, že funguje na 90 % ako pred cievnou mozgovou príhodou. „Samozrejme, funkcie mozgu ešte nie sú úplne obnovené. Keď sa na mňa niekto pozrie, možno vidí, že som zdravý človek. Vnútorne však cítim isté obmedzenia, ale stále idem ďalej a robím všetko preto, aby som sa vedela vrátiť do normálneho, bežného života,“ odhodlane hovorí Valéria Šimonová.
Každý deň cvičí minimálne hodinu. „Mám sériu cvikov, ktoré som sa naučila v Levite a ešte si nejaké pridávam podľa možností svojho tela. Veľmi mi to pomáha. Akonáhle pár dní vynechám, ako teraz kvôli chrípke, cítim, ako svalstvo začína byť slabšie.“ Aj vďaka tomu koleno, ktoré sa jej po mŕtvici zalamovalo dozadu, teraz drží ako má a nestabilitu cíti iba pri prudších pohyboch.
„Chcela by som všetkým ľuďom po cievnej mozgovej príhode odkázať, nech si veria. Nech veria svojmu telu aj svojim myšlienkam, že to zvládnu. Nech to nevzdávajú. Pretože prvé mesiace sú veľmi podstatné na to, aby sme sa rozhýbali. Aj keď nohy nebudú pružné ako boli dovtedy, treba urobiť všetko preto, aby sme dokázali opäť fungovať!“